BARÁNKOVA VEČERA

Ja, Ján, videl som vystupovať od východu slnka iného anjela, ktorý mal pečať živého Boha a mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: „Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha!“ A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela.
Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a volali: „Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen.“ I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: „Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?“ Povedal som mu: „Pán môj, ty to vieš.“ A on mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“ (Zj 7, 2-4. 9-14)

Kniha Zjavenia, po grécky Apokalypsa, je jedinou prorockou a z hľadiska žánru aj jedinou apokalyptickou knihou Nového Zákona, i keď apokalyptické state nachádzame aj v iných spisoch Nového Zákona, napr. v evanjeliách (Ježišovo proroctvo o jeho druhom príchode) alebo v spisoch svätého Pavla. V Biblii je hranica medzi prorockým a apokalyptickým žánrom často veľmi tenká.

Za autora Knihy Zjavenia sa považuje apoštol a evanjelista Ján, ktorý v nej zaznamenáva to, čo mu Pán zjavil vo vytržení „v Pánov deň“ v čase jeho vyhnanstva na ostrove Patmos (Zj 1,9-10). Exegéti sa v mnohom líšia ohľadne cieľa a zmyslu tejto knihy. Ján hneď v úvode píše, že zjavenie dostal od Boha, „aby ukázal svojim služobníkom, čo sa má onedlho stať“ (Zj 1,1) a posolstvo tejto Knihy sa naozaj najčastejšie považovalo za tajomnú predpoveď budúcnosti Cirkvi, prípadne za zakódované posolstvo o znameniach „konca sveta“.

Autor Knihy používa pri písaní mnoho obrazov. Tie však vychádzajú skôr z udalostí minulých a prítomných, ako zo skutočností budúcich – ako sa mnohí mylne domnievajú. Kniha však nevylučuje možnosť predpovede vecí budúcich, skôr však vo všeobecnom zmysle. Napokon – proroctvo v Biblii nie je v prvom rade predpoveď budúcich vecí, ale oznámenie Božej vôle a výstraha pred tým, čo sa môže stať, ak človek (ľudstvo) nebude konať pokánie.

Sú autori, ktorí zastávajú zaujímavý názor, že Kniha Zjavenia je liturgickou príručkou, akýmsi návodom na duchovné slávenie svätej omše, ktorá je pozemskou súčasťou nebeskej liturgie. Tento názor opierajú o spisy starokresťanských Otcov Cirkvi, ktorí Knihu Zjavenia považovali za kľúč k liturgii a naopak – liturgiu za kľúč k pochopeniu Knihy.

Obrazom opísaným v Knihe ľahko rozumel každý Žid, ktorý dobre poznal Písmo. Mnohé obrazy súvisia s podobou jeruzalemského chrámu. Týka sa to napríklad Jánovho videnia štyroch bytostí, cherubov (Zj 4) – porovnaj 1Kr 6,29, kde sa hovorí, že kráľ Šalamún dal podoby cherubov povyrezávať na všetky steny chrámu. Podobne vo videní 24 starcov môžeme badať jestvovanie 24 kňazských tried, vo videní skleneného mora podobného krištáľu veriaci Žid rozpoznal nádrž na vodu z lešteného bronzu.

Existuje rozdiel medzi opisom nastolenia Božej vlády nad svetom v starozákonných a novozákonných textoch. Starozákonné apokalyptické spisy (Kniha proroka Daniela alebo niektoré state z iných prorockých kníh) očakávajú konečný Boží triumf v dejinách až v budúcnosti. Naproti tomu v Knihe Zjavenia je Božie víťazstvo nad hriechom a diablom už prítomnou skutočnosťou, ktorá sa premieta aj do liturgie Cirkvi.

Veľmi dôležitou udalosťou pre pochopenie posolstva Knihy zjavenia je vniknutie rímskeho vojska v roku 70 do Jeruzalema a zničenie jeruzalemského chrámu. V meste následne vypukli hladomor, morová nákaza a ozbrojené konflikty. Autor Knihy Zjavenia tieto skutočnosti opisuje ako pôsobenie štyroch anjelov na koňoch a otvorenie šiestich pečatí ako symbolov Božieho hnevu a trestu (Zj 6). Vidíme teda, že Ján pri opise používa v tej dobe dobre známe historické skutočnosti.

Pred otvorením siedmej pečate autor Knihy kladie otázku: „Kto bude môcť obstáť?“ (Zj 6,17) a zároveň zameriava pohľad čitateľov na veľký zástup: „stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela“.

Podľa jedného z výkladov tejto state môžeme v týchto označených vidieť aj kresťanov zo židovstva, ktorí unikli pred skazou Jeruzalema. Pri dobíjaní Jeruzalema Rimanmi totiž údajne nezahynul ani jeden kresťan, pretože spoločenstvo veriacich stihlo na základe varovania z Ježišovho proroctva (Mt 24,15-16; Mk 13,14; Lk 22,20-21) utiecť do hôr za Jordánom.

Samozrejme, že číslo 144.000 je číslo symbolické: 12x12x1000, pričom prvá dvanástka je počet izraelských kmeňov, z ktorých pozostával starozákonný vyvolený Boží ľud, druhá dvanástka je počet apoštolov, ktorí sú základom novozákonného vyvoleného národa a číslovka tisíc je symbolom plnosti, ale skôr v časovom význame – nejde tu len o zástup tých, ktorí boli zachránení z Jeruzalema, ale aj o zástup tých, ktorí dosiahnu večnú spásu.

Všetci zachránení sú označení „pečaťou živého Boha“. Aká je to pečať, ktorá ich zachránila pred záhubou? Čítame, že „označení“ boli oblečení do bieleho rúcha, čo bol tradičný krstný odev. Ten je zbielený v Baránkovej krvi. Pečaťou je teda krst, ktorým sú kresťania označení skrze obetu Kristovej krvi. Vieme, že v ranej Cirkvi sa bežne na označenie pokrstených používalo slovo „označení pečaťou“. (porovnaj 2 Kor 1,22: „Boh nás označil svojou pečaťou...“)

Ján preto toľko píše o zániku Jeruzalema, symbole Starého Zákona, lebo ľudia tej doby sa ťažko vyrovnávali so skutočnosťou, že jeruzalemský chrám, najkrajšia stavba na svete, je zničený a spolu s ním zanikli i starozákonné kňazstvo a chrámové obety. Židia i kresťania potrebovali vysvetlenie Božích činov. Ján vysvetľuje, že starý Jeruzalem príchodom Mesiáša už splnil svoju dejinnú úlohu a ustupuje novému Jeruzalemu. Tým novým Jeruzalemom, postaveným zo živých kameňov, je samotná Cirkev.

Podľa viery starovekých Židov úcta k Bohu v jeruzalemskom chráme odzrkadľovala chválu anjelov v nebi. Liturgia Starej zmluvy bola obrazom diania na nebeskom dvore. Svätá omša, liturgia Novej zmluvy, je však niečo oveľa viac: je súčasťou tejto nebeskej liturgie, tajomnou účasťou na nej. Svätá omša je spoločnou liturgiou anjelov a ľudí, spoločnou liturgiou Cirkvi putujúcej aj oslávenej, pozemskej a nebeskej.

Nový Jeruzalem je všade tam, kde kresťania slávia novú obetu – Baránkovu večeru. Z nej smieme čerpať posilu pre život kresťania všetkých čias, napriek tomu, že prvotným adresátom Jánovej Apokalypsy sú kresťania tej doby (zvlášť kresťania Malej Ázie, prenasledovaní pre vieru).